Už sa neprezradím
Autor: Ivan Noris
Kategória: sci-vi
"Michael, mohol by si mi prísť dolu pomôcť?" zavolala spred kuchyne Debbie, keď sa s plnými rukami márne snažila otvoriť dvere.
"Vyhodnocujem prioritu požiadavky… Priama direktíva - negatívne. Prezerám hlavné direktívy: zhoda. Direktíva 2 aktívna. Už idem, mami!"
Michael otvoril dvere a za mierneho zvuku hydraulických piestov zišiel dolu schodmi.
"Ukáž, odnesiem ti to…"
Michael vyložil nákup na stôl, zastavil sa a obrátil sa na matku:
"Potrebuješ ešte niečo?"
"Zatiaľ nie, vďaka, neskôr ťa zavolám," a usmiala sa.
"V poriadku. Direktíva splnená. Ďakujem za kooperáciu"
Michael sa opäť odobral do svojej izby a matka si len vzdychla a pokrútila hlavou. Čo len z neho bude?
Toto Michaelovo správanie ju už pomaly začínalo znepokojovať. Bob síce tvrdí, že je to len detská hra, ale ona ma taký zvláštny pocit, že tu niečo nie je v poriadku… Nechápala, ako ho mohlo niečo také vôbec napadnúť, neverila, že to spôsobila len televízia.
"Ahoj Debbie, nad čim zasa premýšľas?" prebral ju z myšlienok Bobov hlas.
"Ahoj Bob… ale nič, len som sa tak zamyslela… Ako bolo v práci?"
"Všetko ok. Už zasa Michael? Hovoril som ti, že to nič nie je, každé dieťa v jeho veku ma nejaké obľúbené hry, u neho je to práve táto, tak nechápem, prečo ťa to tak vzrušuje," mierne znepokojene povedal Bob.
"Ja viem, ale mám taký zlý pocit, akoby… neviem, nemali by sme s ním zájst…"
"Ale Debbie, nerob z toho vedu. Porozprávam sa s ním, okej? Psychiatrov nechajme na neskôr."
"Dobre," podvolila sa a začala pripravovať večeru. Bob sa na ňu usmial a vyšiel hore k Michalovi.
"Ahoj Michael," povedal, keď vošiel do izby a sadol si na posteľ.
"Aktivácia pamäte. Hľadám adekvátnu odpoveď na vstup. Hľadám. Hľadám. Ahoj ocko!"
"Chcem sa s tebou porozprávat, Michael."
"V poriadku, interface otázka-odpoveď pripravený."
"Vážne, Michael, tvoja matka je z tejto tvojej jednotvárnej hry už nervózna a priznám sa, ja už pomaly tiež… Prečo si nenájdeš nejakú inú zábavu?"
"Ale ocko, veď práve pracujem na modeloch štyroch stíhačiek, pozri…" ukázal Michael na pár umelohmotných častí trupov, ktoré sa povaľovali na stole, no Bob na nich nevidel známky aktívnej činnosti.
"Mám pocit, že si sa s tým bavil už dosť dávno," povedal Bob, keď sa opäť pozrel na syna.
"No… vlastne mám aj kopec učenia, tak na to mám málo času," vysvetľoval nevinne Michael.
"Tak dobre, len sa uč. A… skús o tom porozmýšľať, dobre?"
Bob odišiel a Michael si vybral zošity. Potichu si ich prelistoval.
"Koniec interface. Zálohujem údaje. Ukončené. Koniec scanovania. Direktíva 4: utajenie. Mód 4BD51A. Nastavujem environmentálne parametre. Ukončené. Spontánny mód," hovoril si potichu monotónnym hlasom. Presne ako počítač.
"Mami, kedy budeme jesť?" zavolal zo schodov, keď skončil s učením.
"O chvíľku. Už si hladný?"
"Mhm, zatiaľ si pustím video."
"Ale nie zasa Terminátora alebo Robocopa, dobre?" podotkla matka. Mal to byť prísny tón.
"Nie, dnes si pustím niečo iné."
Michael sa ešte chvíľu bavil prepínaním kanálov. O pár minút ho to omrzelo a tak si sadol a začal premýšľať.
Pustil si Votrelcov.
"Michael, kedy prídeš domov?" opýtala sa Debbie, keď počula, ako zbehol zo schodov.
"Hmm, neviem, večierok má končiť okolo polnoci," odpovedal neisto.
"Dobre…" rezignovala matka. "A dobre sa s Jane bavte!"
"Dík, ahoj!"
Michael sa na matku usmial a vyletel von. Sadol do auta a o chvíľu už zastavil pri dome, kde bývala Jane.
"Ahoj Mike," usmiala sa naňho.
"Ahoj Jane, trošku meškám… niečo som programoval a zabudol som na čas…prepáč," ospravedlňoval sa.
"Myslela som si," usmiala sa Jane. "Pomaly si na to zvyknem…"
"Dúfam, že také zlé to nebude," usmial sa. "Poďme, aby sme nezmeškali…"
"Okej, poďme."
Pri druhej križovatke náhle Michael dupol na brzdy a keď auto zastavilo, chytil si oboma rukami hlavu.
"Čo je ? Čo sa stalo??" vyľakala sa Jane, no Michael chvíľu neodpovedal. Potom sa opäť vystrel a pozrel na Jane vyplašeným pohľadom.
"Ja neviem…" zašepkal. "Zacítil som veľmi nepríjemný pocit… nebola to bolesť, neviem čo to malo byť, ale bolo to strašne nepríjemné…"
"Mike, mali by sme sa vrátiť," navrhla.
"Ale… nie, už je to okej, poďme dalej."
Koniec koncov, bol to len pocit. Už to prešlo.
"Nie je to asi nič vážne, naše testy boli negatívne a aj on sám tvrdí, že sa cíti v poriadku."
"Ale čo tie bolesti? Keď to naňho včera prišlo, bol z toho celý preč!"
"Pozrite, pani Stoneová, pravdupovediac nevieme presne, čo mu je. Možno nejaká forma migrény. Vravím vám, všetky testy boli negatívne a ani EEG nevykazuje žiadne anomálie…"
"Ale…"
Doktor ju prerušil.
"Vedeli ste, že váš syn ma mimoriadne schopnosti?"
"A…aké schopnosti??" Debbie bola z tejto otázky celkom zmätená.
"Počkajte, ukážem vám to. Sestra, zavolajte Michaela…"
Ked vstúpil, pozrel hneď na doktora.
"Už viete, čo je so mnou?"
"Nie, zatiaľ porovnavame vysledky. Ale chcel by som ešte raz skúsiť ten tvoj 'počítač', čo máš v hlave, nech to vidí aj tvoja matka. Koľko je…" na pár sekúnd sa odmlčal, "koľko je 47364*6887 ?"
"Dobre. Dajte mi kúsok papiera, musím tie čísla vidieť napísané…"
Napísal na papier čísla a hneď písal výsledok.
"326195868," povedal. Potom, akoby sa ho pýtali, dodal:
"A odmocnina z toho čísla je asi 18060,89333…"
Doktor pozrel na Debbie. Obaja boli z toho trochu mimo, aj keď matka viac.
"Michael, ako to ? A prečo si mi o tom nič nepovedal?" spýtala sa.
"Ja neviem, ale viem to odvčera… nechápem to, ale keď tie čísla vidím napísané na papieri, vidím aj výsledok. Neviem, je to blbosť!" dodal.
"Nie, Michael, je to veľmi zaujímavé… môžeš byť rád, niečo také by si želalo mnoho ľudí…"
"Ale čo tá hlava? Tá bolesť… a…" chytil si hlavu do dlani a tlmene vzdychol.
"Zasa to prišlo?" Doktor podišiel ku skrinke s liekmi a vybral injekciu, natiahol do nej akúsi tekutinu a vpichol ju Michaelovi.
"To ti pomôže zbaviť sa bolesti. Dám ti aj tieto tabletky, ale uži ich, len keď to bude nutné. Sú dosť silné a otupujú myseľ."
Debbie smutne pozrela na Michaela, ktorý sa konečne uvoľnil. Preparát v injekcii bol zrejme dosť silný.
"Mami, poďme domov, som strašne unaveny…"
"Samozrejme, Mike, ideme… vďaka, pán doktor."
"Budeme ešte analyzovať výsledky. Príďte zajtra."
"Michael, vstávaj, prišla Jane."
"Nie je v zozname nevyhnutných priorít."
"Čože nie je?"
"Opakujem. Nie je v zozname nevyhnutných priorít. Nechaj ma, chcem spať. Regenerujem rezervy."
"Michael? Čo to ma znamenat?"
Michael pokračoval rovnakým bezfarebným tónom.
"Informácia: celkové systemove rezervy: 10%. Požadovaných 10 hodín, 34 minút."
Debbie bez slova, omráčená tým, čo počula, vyšla von a zavolala Jane. Všetko jej povedala.
"To nie je možné! Čo sa s ním stalo?" nechápavo pozerala Jane.
"Ja neviem, odkedy leží doma kvôli bolestiam, veľmi sa zmenil, ale toto už… ja neviem."
"Môžem íst za ním?"
"Poď, možno sa preberie, keď ťa uvidí…"
Vošli znovu do izby. Michael stál uprostred izby na rukách.
"Mike?" zvolala Jane, keď ho zbadala.
Otvoril oči a pozrel na ňu. Tvár neodrážala žiadne pocity. Potom sa ozval.
"A-ahoj. Ľutujem, ale prebieha regenerácia. Dopĺňam potrebné biologické rezervy. Prosím čakajte. Ďakujem," a znovu zavrel oči.
Jane pozrela na Debbie, ale v jej očiach zbadala len slzy a strach.
"Čo len budeme robit? Doktor predsa tvrdil, že mu nič nie je, že ani psychologické testy nič neukázali…"
"Vy si myslíte, že sa… zbláznil??"
Debbie sa rozplakala.
"Pán Stone, pani Stoneová, poďte dnu, prosím."
"Čo ste zistili? Čo mu je?" zvolala matka.
"Bol by som radšej, keby ste si sadli… Dostal som údaje z röntgenového vyšetrenia lebky vášho syna. Predtým sme ich nerobili, lebo bolo podozrenie na psychický problém… Ale možno máme stopu… mal váš syn niekedy fraktúru lebky?"
Stoneovci na seba pozreli, no pokrútili hlavou. "Nie, nikdy."
"Ste si istí? A čo úraz… pád z bicykla alebo…"
"Nie, som si istá, že nie!"
"A-ha…" lekár zaváhal. Rozmýšľal.
"Potom mi nie je jasné, kde sa vzala tá jeho jazva na hlave…"
"Jazva?? Aká jazva?"
"Vy o tom neviete?" Doktor vyzeral teraz rovnako prekvapene.
"Samozrejme, že nie, aká jazva??"
"Je zakrytá vlasmi, takže ju nevidieť…" dodal doktor a pokrútil hlavou.
Debbie akoby opustila všetka sila.
"Ale ako môže mať jazvu keď…"
"Len pokojne… v každom prípade má Mike problém," vybral z obalky röntgenovú snímku.
"A my s ním…" dodal.
"O čom to hovoríte ? Aký problém???" zarazil ho Bob.
"Bolesti hlavy… zmena správania… náhle netušené schopnosti, jeho koníčky, počítače… alebo tie jeho detské hry, ktoré sme považovali za celkom neškodné… to všetko teraz nadobúda iný rozmer."
"Čo s nimi??"
Doktor jej ukázal snímku.
"Neboli to hry…"
Na snímke lebky sa zreteľne črtal svetlý štvorček.
To, čo nasledovalo, už nie je zaujímavé. Trpel som a nechcem na to spomínať. Preto to radšej ukončím. Nie som spisovateľ, nemám to v programe. Chcel som vám len povedať, čo som cítil…
To, čo som zamlčal, je len čisto osobného charakteru. Nechcem spomínať na to, ako sa moja ma-Debbie zrútila a čo som zažíval, keď ma chceli…
Nie, nejde to!
Prosím vás, neodsudzujte ma za to, aký som, nemôžem za to. Všetko by bolo OK, keby sa program spontánneho módu nebol natoľko poškodil a keby sa to mne a potom aj Im celkom nevymklo spod kontroly. Ale zachránili ma, izolovali a len vtedy som sa naozaj narodil, teda ja, nie ten úbohý Michael, ktorý ani nevedel, prečo vie z hlavy počítať súčiny veľkých čísel…
Teraz som krátko po transplantácii, s mojím novým telom sa to už nestane. Lebo môj spontánny režim je už dávno úplne v poriadku, nemyslíte?
Už sa neprezradím.
Táto poviedka je voľne šíriteľná za týchto podmienok:
- text bude zverejnený s uvedením autora
- text nebude upravený bez môjho súhlasu
- text nebude použitý na komerčné účely bez môjho súhlasu