Tvorba

Rečník na improvizovanom pódiu sa snažil, jeho gestá však boli oveľa zrozumiteľnejšie ako zmysel jeho prejavu. Nie po prvýkrát teda forma prehlušovala obsah a to doslova – muža v zelenom trištvrťovom kabáte som takmer vôbec nepočul. Dav však napäto počúval.

Nijako ma to netrápilo; prejav ma nezaujímal, manifestácia proti režimu ešte menej a v podstate som sa už niekoľko desiatok minút snažil od pódia vzdialiť. Dnešné skrátenie cesty z práce mi nevyšlo, zdravotná prechádzka, ktorá mala uvoľniť nahromadený stres, pôsobila presne opačným účinkom. Z bočnej uličky som sa ocitol práve tu - a ja neznášam davy. A tu ich bolo! Dali by sa predávať. S veľkoobchodnými zľavami.

Temné dunenie znelo celkom tak, ako keby prichádzalo spoza kovovej steny. Na pláži však nijaké kovové steny neboli a tak to muselo byť niečo iné. Fly Common natočil hlavu a v duchu sa pokúšal uhádnuť, čo môže ten zvuk spôsobovať, no nemohol na to prísť. Zvuk sa navyše stále menil, dunenie prechádzalo v hlboký pulzujúci tón a jeho frekvencia sa ďalej zvyšovala.

Budiaci signál. Tieto dve slová sa objavili v jeho mozgu a keď si uvedomil, čo znamenajú, prebudil sa.

Kráčal som dolu pasážou a vychutnával si chládok. Nebolo síce ešte leto, ale tohto roku bola jar skutočne veľmi teplá. Slnko, zelené stromy, všetko kvitne a tak. Nepríjemným sprievodným efektom jari boli len spomienky, myšlienky a sny…​

Keby tu tak bola Daniela…​

Veď vravím, spomienky. A ostré ako žiletka. Práve na ňu som si práve teraz spomenúť nemusel…​

Fly Common sa zobudil prvý. Oči mal ešte zahmlené, ale podľa zábleskov okamžite spoznal modré rotujúce majáky označujúce začiatok alebo (ako aj v tomto prípade) koniec hibernácie. Necítil si nohy a horko-ťažko sa vyvliekol z hibernačnej kabíny. Po niekoľkých minútach sa však už cítil lepšie. Organizmus sa prispôsobil - nesporne výsledok mnohoročnej praxe.

Fly sa postavil, prešiel si rukou po krátkych čiernych vlasoch a pošúchal si nos. Bol studený. Zvuky sprevádzajúce prebúdzanie zaznievali ešte akoby spoza hrubej steny a ruky mu pripadali tak trochu cudzie, ale otupené zmysly sú pre pohibernačné štádium typické.

Obzrel sa, lebo si spomenul, že tu nie je sám. Druhá hibernačná kabína bola už otvorená, ale jej obyvateľ nejavil známky života.

Moje pohyby boli rýchle, presné a bezchybné, ako sa patrí na profesionála. Nasadil som na hlaveň pušky tlmič a na mojej tvári sa objavil úškrn - zbraň sa zrazu stala dlhšou a hrozivejšou.

Napokon zásobník. S temným kovovým cvaknutím zapadol na miesto. Nabil som prvý náboj.

Pohľad na hodinky - sedem nula tri péem. Som presný. Prestrčil som hlaveň pomedzi záclony do otvoreného okna.

Ulica podo mnou bola o tomto čase už pokojná. Ľudia sedeli doma a pozerali správy nezávislej televízie. Ale nie všetci, aj ja som patril k výnimkám.

Obloha bola nádherne modrá.

"Naspäť!" zreval veliteľ. "Poďme!"

Nebol čas na rozmýšľanie, okamžite sme poslúchli rozkaz. Zabudol som na to, že nemám ani potuchy, prečo a najmä ako sa nepriateľovi podarilo prekvapiť nás pri rutinnej obchôdzke. Postrehol som pohyb a tak som vypálil.

Blazer mi jemne poskočil v rukách. Predo mnou sa rozsvietilo jasné bieložlté svetlo a zaznel výbuch. Telo bez hlavy sa zrútilo na kovovú dlážku. Zvyšok zostal niekde na stene.

Alan ešte raz skontroloval údaje zo včerajšieho dňa. Všetko sedelo a predsa sa nemohol ubrániť pocitu, že sa niekde niečo stalo. Tieto zlé pocity ho občas prenasledovali viac ako bolo zdravé.

"Našiel si niečo?" spýtal sa Yank, keď videl, že Alanov pohľad sa upriamil na jedno miesto v záznamovom súbore.

"Ešte neviem," odpovedal po chvíli. "Asi nie…​ možno som len trochu paranoidný."

"Dobré ráno!"

Kdesi blízko zazneli dva výstrely a pohltili poslednú slabiku slova "ráno". Ani som sa veľmi nezľakol - dobre som sa pamätal na obdobie, kedy som aj ja na budenie odpovedal výstrelom do akustického budíka a to priamo z postele. Dobre som sa pamätal aj na to, ako som s tým prestal - to som raz netrafil a odrazená guľka mi preletela nad hlavou…​ Keby…​ už by som budík nepotreboval. Môj spoluobyvateľ z niektorého susedného bytu neznášal zrejme ranné budenie rovnako ako ja.

"Prichádza Jeho Ctihodnosť Sudca R. J. Ellen, povstaňte!"

Hlas sa v dobre postavenej sále hlasno rozliehal - zjavne patrila k dedičstvu minulosti - a ja som poslúchol. Dokonca som sa zľahka uklonil, hoci som pochyboval, že si ma Sudca všimne - no jeho povesť si to rozhodne zaslúžila. Keď nám pokynul, usadili sme sa a ja som pozoroval jeho dôstojné pohyby - nesporne výsledok mnohoročnej praxe. Situácia si však vyžadovala, aby som prestal vnímať nepodstatné detaily a venoval sa radšej zvažovaniu svojich vyhliadok.

Sudca Ellen bol známy svojimi spravodlivými rozhodnutiami. A ja som si bol stopercentne istý, že v mojom prípade potvrdí moju pravdu. Prestal som sa zaoberať otázkou, čo tu vôbec robím, úplne som sa spoliehal na inteligenciu Sudcu Ellena. A na to, že pravda musí zvíťaziť. Aj tak som nemal inú možnosť. Svojím spôsobom som však mal šťastie. Každý človek na mojom mieste by už dávno podľahol panike. Každý by trpel depresiami z toho, že jeho pravda zostáva nevypočutá. Že s ním manipulujú…​

Ale ja nie - moja psychika je stabilná. Bola to aspoň nejaká útecha. Okrem toho - Sudca má vždy pravdu - to je axióma. A platí stopercentne.

Vstúpil do tichej budovy Tretieho Komplexu. Už pri bráne sa na neho usmiala žena na videozariadení vrátnice a požiadala ho o zasunutie identifikačnej karty. Keď si počítač overil jeho totožnosť, na termináli sa rozsvietil nápis:

"Zadajte prosím dĺžku pobytu:_"

Chvíľu porozmýšľal, pár sekúnd počítal a zvyšný čas okamihu analyzoval. Dve minúty cesta hore. Zo päť minút tam a ďalšie dve minúty späť. Niekoľko minút rezerva.

Zaklopal. Kým čakal na odpoveď, skontroloval rýchlym pohľadom obsah svojho kufríka. Vzdychol si.

"Vstúpte!" ozvalo sa zvnútra.

Vošiel do miestnosti. Dvere za ním ticho cvakli. Premeral si pohľadom osobu, čo sedela pri okne za ťažkým hnedým stolom. Okrem stolu bola v miestnosti ešte veľká skriňa s dokladmi. Bola pootvorená.

"Pán Clarence?" opýtal sa.

Lekár ma vyrušil, tak som odložil pero a nechal ho, nech sa so mnou porozpráva. Bola to napokon jeho práca a ja nemám prečo mu ju kaziť. Chce mi pomôcť. Hoci ja jeho pomoc vôbec nepotrebujem.

Doktor chce, aby som mu porozprával o tom, na čo práve myslím. Chce vedieť, čo sa mi preháňa hlavou. Tak dobre, poviem mu to. Pero vypínam natrvalo a pohodlne sa usádzam v posteli.

"Ahoj, ja som Tom." Vystrel ruku na pozdrav.

Mark pozrel na neho nenávistným pohľadom. Tom myslel, že si to len zle vysvetlil, ale ten pohľad priam vraždil…​

Keby ten pohľad vraždil, nemusel by som teraz použiť päsť, povedal si Mark.

V tmavej uličke sa ozývali len moje kroky. Tma bola taká hustá, že som nevidel nič, na čo som sa pozeral priamo a ani okrajom oka som nedokázal rozoznať viac, ako že sú okolo mňa len tmavé múry. Ani jedno okno, ani jeden neónový reklamný slogan, nič, len čistá tma. Ulica vyzerala byť opustená a bez energie - a taká aj v skutočnosti bola.

Ako všade, uvedomil som si a vzdychol som. Udalosti posledných dní boli síce strašné, ale jediné, čo som mohol robiť, bolo - vyrovnať sa s nimi…​ A zabudnúť. Inak by som si mohol rovno niekde sadnúť a čakať na smrť. Musím sa prinútiť myslieť na detaily, ako napríklad na túto ulicu…​ Teraz mi pripomínala mŕtvu časť nejakého organizmu. Mesta.

Vstal som o hodinu skôr ako zvyčajne a zatvoril som sa do kúpeľne. Keď som z nej vyšiel, náhodný pozorovateľ by ma asi nespoznal…​

Nenáhlivo som sa obliekol a postavil sa pred veľké zrkadlo. Hodnotenie zo včerajšieho večera som v duchu zvýšil o jeden stupeň. Bolo to skvelé. Spomenul som si, že v akejsi starej knihe, tuším z minulého storočia, som čítal, aký dôležitý je prvý dojem, no myslím, že dnes je tento dojem oceňovaný ešte viac. Pokiaľ viem, v minulom storočí od neho ešte nezávisela existencia, ale dnes, pri tej dnešnej konkurencii…​ Musím vyzerať skvele! Musím ju zaujať, musím zabodovať, musím, musím…​

Vstal som o hodinu skôr ako zvyčajne a zatvoril som sa do kúpeľne. Keď som z nej vyšiel, náhodný pozorovateľ by ma asi nespoznal…​

Nenáhlivo som sa obliekol a postavil sa pred veľké zrkadlo. Hodnotenie zo včerajšieho večera som v duchu zvýšil o jeden stupeň. Bolo to skvelé. Spomenul som si, že v akejsi starej knihe, tuším z minulého storočia, som čítal, aký dôležitý je prvý dojem, no myslím, že dnes je tento dojem oceňovaný ešte viac. Pokiaľ viem, v minulom storočí od neho ešte nezávisela existencia, ale dnes, pri tej dnešnej konkurencii…​ Musím vyzerať skvele! Musím ju zaujať, musím zabodovať, musím, musím…​

Peter prišiel domov celkom zničený, ako vždy, keď programoval do noci. Ani nevedel, či má oči zatvorené alebo otvorené, keď mu vstupný senzor scanoval sietnicu, no akosi sa dnu predsa len dostal.

"Michael, mohol by si mi prísť dolu pomôcť?" zavolala spred kuchyne Debbie, keď sa s plnými rukami márne snažila otvoriť dvere.

"Vyhodnocujem prioritu požiadavky…​ Priama direktíva - negatívne. Prezerám hlavné direktívy: zhoda. Direktíva 2 aktívna. Už idem, mami!"

Michael otvoril dvere a za mierneho zvuku hydraulických piestov zišiel dolu schodmi.

Vstal od televízora a na chvíľku zabudol na práve bežiaci diel toho nového nekonečného seriálu. Bol smädný. Chladnička upokojujúco bzučala. V spodnom regáli nahmatal fľašu Coly a otvoril ju. Všetko doteraz robil bezmyšlienkovite, ale zasyčanie oxidu uhličitého ho vrátilo do reality.

Stalo sa to včera večer, keď mali stretnutie. Známi, ktorých nevidel celé veky, vlastne od skončenia školy…​ a bola tam aj ona.

Doktor Lenny pokojne sedel vo svojej kancelárii a popíjal kávu. Oproti nemu sedel Thomson a podchvíľou na neho nenápadne pokukoval. Zrazu zazvonil telefón. Lenny zdvihol a zapojil reproduktor.

"Doktor Lenny? Je tu FBI…​ Hovoria, že máte dohodnuté stretnutie," ozvala sa Susan.

Thomson prikývol.

"V poriadku, Susan, pošlite ich rovno ku mne," odpovedal Lenny.

"Lewis…​" zamrmlal.

"Mhm, veru," súhlasil Thomson, ale nevyzeral znepokojený.

"Bude to v poriadku…​ máme čas, minimálne niekoľko hodín," povedal Lennymu.

"Doktor Lenny, príďte prosím na číslo 5…​" ozval sa v interkome hlas službukonajúcej sestry. Peter Lenny odložil šálku kávy a zapojil mikrofón.

"Tu Lenny. Susan, o čo ide?"

"Priviezli nejaký nový prípad a Thomson myslí, že by vás to zaujímalo," odpovedala Susan po pár sekundách.

Lenny si striasol z plášťa omrvinky čokoládovej tyčinky (tej, ktorá sľubovala tomu, kto zašle výrobcovi papierový obal, zájazd na Floridu) a dopil posledné kvapky kávy. Vstal a kým kráčal k dverám, rozmýšľal, prečo asi Thomson nedá pokoj. Odkedy je tu, vždy si predsa vedel poradiť.

Zrýchlil krok, keď cez okienko izby zbadal dvojicu silných ošetrovateľov zápasiacich s nenápadným chlapom. Jeho nenápadnosť však určite nevyžarovala z červenej tváre a napätého pohľadu.

"Nechajte ma! Nechajte ma! Chcú ma zabiť! Pustite ma prosím!" kričal pacient.

Cink!

Zazvonenie prichádzajúceho výťahu sa ešte pár sekúnd rozliehalo chodbou. Keď som sa však priblížil ku kabíne, vnútri nikto nebol. Poobzeral som sa dookola - všade ticho. Kto by aj mohol byť teraz vo vestibule? Veď je už noc, to len ja tu ešte straším.

Nastúpil som a stlačil tlačidlo s mojím poschodím. 27. Výťah ešte čakal, dával si načas a ja som mimovoľne pozeral cez dvere, či niekoho neuvidím.

Dvere sa zatvorili a výťah sa rozbehol. Trvalo to len chvíľku a keď som vystúpil a pripravil si kľúče, mimovoľne som zbadal, že číslo ukazujúce poschodie sa zmenšuje.

Zasvietil som svetlo a nalial som si drink. Už som to potreboval, opäť ďalší náročný deň v práci. Kocky ľadu zazvonili v prázdnom pohári…​

Skontroloval som svoje maskovacie zariadenie, aby som sa uistil, že je v poriadku…​ Nerád by som v tomto neznámom svete zháňal súčiastky…​ Ale všetko bolo v poriadku.

Znova si pripomínam svoju misiu - pozorovať prvý druh života vo vesmíre s náznakom inteligencie. Je to úžasné, konečne po dlhom hľadaní nájsť iné inteligentné bytosti!

Prirútil sa k nemu takmer okamžite po jeho telefonáte. Vzrušene vletel do jeho kancelárie a prešiel priamo k veci.

"Tak kde je to? Ukáž to!"

"Nejaký si nedočkavý", uškrnul sa Tom Morrisson a vytiahol disk.

"Tu máš, skús ju…​"

"Cool, hneď idem na to!", schmatol disk a pobral sa priamo k VirtLife. Vsunul disk do mechaniky a keď počítač oznámil, že je pripravený, nasadil si VirtEye a zapol to…​

Tma pred mojimi očami sa rozostúpila a ja som opäť začal vnímať svet. Len kúsok predo mnou, nad mojím ležadlom, svietil displej s nápisom FINAL COUNTDOWN: 30 s. Pomaly som si začal uvedomovať, čo sa so mnou deje, ale myšlienky som mal chaotické a nejasné…​ Určite to bolo tou injekciou, áno, teraz si jasne spomínam. Fragmenty, ktoré sa mi vynárali z mozgu, nedávali veľký zmysel a rozmýšľať nad nimi bolo celkom nad moje sily…​ Fyzicky som bol na tom celkom okej, i keď popruhy, ktoré obmedzovali moje pohyby, mi prekážali; no moju myseľ zaujímala otázka - kde som a prečo tu som?

Keď som opäť otvoril oči, začal som vnímať prenikavý slnečný jas a v ušiach mi zažblnkal zvuk blízkeho potôčika. Voda v ňom ihrala všetkými farbami a pripomínala dúhu, ktorú vyčarí slnko a dážď na letnej oblohe.

Dobrý deň, človek. Áno, som Fotón! Nič menej! A ak si o mne ešte nikdy v živote nepočul, zapamätaj si, čo ti teraz poviem! Som jedinečný, najmocnejší a najlepší!

Pomaly schadzam po uzkom chodniku smerom k jazeru. Flasa, ktoru drzim v ruke, sa mi uz niekolkokrat takmer vysmykla a tak si radsej davam pozor. Nemam chut nahanat ju v lese. Musim predsa priniest vodu, po ktoru ma poslala. Aj ja som smadny. Bol to dobry napad. Aspon sa prejdem. To mi len prospeje.

Chodnik je klukaty, ale zda sa, ze vedie predsa len k jazeru, ktoreho cista voda je vraj znama v sirokom okoli. Zacinam sa bat, ci trafim spat - no zatial sa tym netrapim. Teraz mam inu ulohu. A som smadny.